Hľadaj 

> Príbehy > Zo života
Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
 
19.02.2002

Milí bociani a bocianici!
Milí bábetkári!

Chcela by som sa s Vami podeliť o jeden príbeh- príbeh nášho dieťatka. Nášho malého Jurka, na ktorého sme čakali šesť rokov.
Keď sme sa brali, mala som necelých dvadsať rokov. Nemuseli sme mať svadbu, nebola som tehotná. Vtedy som bola na to právom hrdá, no dnes viem, že zbytočne. Už hneď po svadbe sme sa snažili o dieťatko, ale výsledok bol stále nulový. Po pol roku som sa odhodlala a zašla k obvodnej gynekologičke po radu. Ubezpečila ma, že sa ešte nič nedeje, že je to normálne. Ako prvého odporučila vyšetriť manžela, a keď videla, že je všetko u neho normálne, prišla som na rad ja. Tri mesiace som mala užívať antikoncepciu, na pozastavenie činnosti vaječníkov, ďalšie tri mesiace som mala predpísané lieky na podporu tehotenstva. Lenže výsledný žiadaný efekt sa nedostavil. Lekárka mi vzala krv a odporučila ma na odbornú ambulanciu so slovami, že ma do roka čaká tehotnú...

V prvej odbornej ambulancii (názvy týchto spoločností uvádzať nechcem, ale všetky sídlia v Bratislave) mi spravili vstupné vyšetrenie a sám riaditeľ ma ubezpečil, že do pol roka tu bude výsledok. A začal kolobeh- meranie folikulov, lieky, injekcie, vyšetrenia krvi, lekárske nálezy... Bežné sa stali pre mňa názvy: sterilita, anovulácia, zvýšený prolaktín, znížené hormóny podporujúce rast folikulov a otehotnenie, cysty vo vaječníkoch... Počas môjho dvojročného pobytu v tejto ambulancii som sa zúčastnila len dvoch malých zákrokov (tzv. IUI), oba však boli neúspešné. Vaječníky sa mi stali polycystickými, po tých neustálych prívaloch liekov. Pribrala som pätnásť kíl a váha sa mi stále zvyšovala, pričom všetky moje snahy o schudnutie boli márne. Musela som čeliť uštipačným poznámkam viacerých „dobrých“ ľudí v mojom okolí a čo bolo najhoršie, zásah liekov mi spôsoboval hormonálne rozkolísanie a ja som bojovala s pocitmi hnevu, agresivity, strachu, beznádeje... Vtedy som si myslela, že namiesto gynekológa vyhľadám radšej psychiatra.

Akonáhle som prestala brať hormóny, prestali aj tieto stavy a ja som v tom momente zanevrela na všetkých gynekológov. S vervou som sa vrhla vpred ľudovým liečiteľom. Boli traja, čo ma liečili. Samozrejme, každý sa dušoval, že mi pomôže, lenže ani oni nedokázali zvládnuť to, čo moderná medicína.

Po pol roku som liečiteľov „pustila k vode“ a zašla do druhej odbornej ambulancie. Presnejšie povedané, začala som tam chodiť preto, lebo som chcela ísť na liečenie do kúpeľov. A na to, aby som sa tam dostala, som potrebovala dve odborné vyšetrenia- laparoskopiu a hysterosalpingografiu (rtg. maternice a vajíčkovodov), ktoré mi mali urobiť na tamojšom gynekologickom oddelení. Lekár, keď vzhliadol na výmenný lístok od obvodnej gynekologičky, pozrel na mňa a povedal, že to nie je také jednoduché. Najprv mi vraj musia urobiť trojmesačný hormonálny profil, potom sa uvidí... Uvidelo sa a ja som išla na röntgen. Výsledok mi lekár oznámil na chodbe, pred ostatnými pacientmi (!) a vyhlásil, že vyšetrenie dopadlo dobre a laparoskopia nie je indikovaná. Na moju otázku, či skôr prosbu, že som to chcela kvôli kúpeľom, ma odbil slovami „či sa chcem liečiť zo sterility alebo si behať po kúpeľoch“. Odpovedala som mu samozrejme to prvé a on na mňa vychŕlil ďalšiu liečbu, navlas podobnú tej predošlej. Nikdy ju však na mne nezačal, lebo jeho povýšenecké správanie a spôsob, akým mi oznamoval výsledky zapríčinili to, že viac som tam neprišla.

Tretia cesta putovala do poslednej odbornej ambulancie, ktorej názov sa objavuje vo všetkých novinách a časopisoch. Vyšetrili nás oboch a výsledky len potvrdili to, čo sme obaja vedeli- problém je u mňa. Netrpezlivo sme čakali najmä na spôsob liečby, pretože už dopredu sme dúfali, že budeme hneď zaradení do programu IVF (tzv. veľkých zákrokov umelého oplodnenia). Sprvu to tak aj vyzeralo, ale keď si lekári popredného centra dokopy zhrnuli všetky fakty, vyjadrili sa „že sme ešte mladí..., že tie výsledky nie sú až také zlé..., že oni by to ešte vyskúšali s menej agresívnymi spôsobmi, čiže s IUI...“ Obom nám bolo do zúfania. Darmo som lekárom ja i manžel vraveli naše postoje k IUI oplodneniu, o depresiách, o prudkej reakcii vaječníkov na injekčnú liečbu, o hyperstimulácii, o folikuloch, ktoré sa mi vyvinuli, ale „neodišli“ preč... Postupne nám zlyhávala aj posledná nádej. Nakoniec sme kapitulovali a privolili na tie IUI. Podľa vyjadrení lekárov mali byť len tri, ak by sa nepodarili, tak by nás hneď zaradili na IVF...

Ale udalosti sa vyvinuli úplne inakšie. Už dávnejšie sme si s manželom povedali, že keď k nám bocian nepriletí ani po piatich rokoch, dáme si žiadosť o adopciu. S malou dušičkou som išla po tých piatich rokoch na Okresný úrad, a keď som predniesla to, čo som chcela, prítomné úradníčky sa začudovali. Vraj takých mladých žiadateľov ešte nemali... Vyplnili sme všetky potrebné dokumenty (dotazník, vyjadrenie lekára, vyjadrenie zamestnávateľa- ?, potvrdenie o príjme, výpis z registra trestov...) a po obhliadnutí nášho bytu zamestnankyňou úradu, nás posunuli ďalej- do psychologickej ambulancie. Absolvovali sme viacero sedení náročných i menej náročnejších a po dvoch mesiacoch sme sa s výsledkom znovu odobrali na Okresný úrad. Tentokrát už mali všetky naše potrebné dokumenty a povolili nám vstup do príslušného Detského domova. Hneď sme ho pravdaže navštívili, lenže právne voľné deti tam mali až šesť mesačné, všetky rómske. My sme chceli čo najmenšie dieťatko, preto sme sa rozhodli čakať na „voľné“ bábätko priamo z pôrodnice... V pondelok, jedného teplého septembrového týždňa som volala na Okresný úrad, aká je situácia a bolo nám povedané, že by sme čakali tak tri- päť rokov. Bolo to kruté, ale zmierovali sme sa tým, že možno sa podarí niektoré z umelých oplodnení...

Vo štvrtok toho istého týždňa mi volali z Okresného úradu do roboty, že majú voľné dieťatko- krásneho, päťtýždňového chlapčeka. Bol to pre mňa šok, veľký šok a kolegyne, ktoré ma videli, nevedeli čo sa stalo. Menila som výrazy tváre od smiechu k plaču, bol to neopísateľný pocit! V piatok sme sa na nášho malého chlapčeka boli pozrieť a hneď sme sa rozhodli. Vedeli sme, že to je on. Náš malý Jurko! Na rozhodnutie sme mali celý víkend, ale my sme boli pevne rozhodnutí už vtedy. S nákupnou horúčkou sme behali po obchodoch, bazároch a cez Avízo nakupovali kočík, postieľku, vaničku, najnutnejšie oblečenie, drogériu, fľašky, stravu... Doteraz sme vďační jednej panej, ktorá keď sa dozvedela, že sme si adoptovali dieťatko, pribalila k postieľke zadarmo vaničku, klokanku, nejaké oblečenie i hračky. ( Dobrí ľudia nevymreli) Pomedzi to sme sa snažili stráviť čo najviac času s Jurkom- do nemocnice sme ho chodili kúpať, kŕmiť, prebaľovať, mojkať... V pondelok som to všetko oznámila v robote a som rada, že mi nerobili žiadne problémy, ale pustili ma zo dňa na deň preč. Kolegyne boli šťastné tiež, veď celých šesť rokov sledovali môj neúspešný boj...

A nastal deň D, kedy sme s kočíkom odišli do príslušnej nemocnice, aby sme si vyzdvihli náš poklad, ktorý práve spinkal v postieľke. Nuž čo, zobudila som ho, prezliekla a s potrebnými dokumentmi sme odišli domov. Prvý deň bol „zoznamovací“. Jurko si zvykal na nás, my na neho, no našťastie to išlo rýchlo. Postupne sme sa prispôsobili tomu, že máme dieťatko. Lebo, bola to pre nás tá najkrajšia udalosť, ale priniesla nám aj náhlu zmenu zaužívaného režimu.

Dennodenný kolobeh plienok, prebaľovania, prania a žehlenia, prípravy dojčeneckej stravy... To všetko bolo občas ubíjajúce. Ale Jurko, akoby to vycítil, bol veľmi pokojné dieťatko. Aj on mal svoje občasné chvíle, keď plakal bez prestania dve- tri hodiny. No ako veľké plus sme u neho rátali ten fakt, že od prvej chvíle prespal v kľude celú noc a nebudil nás. Taktiež ráno keď sa zobudil, namiesto plaču sa „rozprával“ s hračkou- lienkou, a len podľa ľútostivého tónu sme usúdili, že sa jej sťažuje. Medzi ďalšie nádherné chvíle sme počítali jeho prvé úsmevy, chytenie hračky do ručičiek, špliechanie vo vode, rozvoj jeho pohyblivosti a obratnosti... A vôbec, celý jeho rozvoj, ktorý tak rýchlo napredoval... Každým dňom sa učil niečo nové. Hrdo sme si na prechádzkach vykračovali s kočíkom, v ktorom bol náš najväčší poklad a občas sme sa s manželom najzájom vytískali, že kto ho bude tlačiť. Obaja sme boli na neho pyšní, keď sme o ňom hovorili rodinám, známym, priateľom, alebo doktorom, pri návšteve poradne či rozličných ambulancii, v ktorých bol dispenzarizovaný vzhľadom na svoj stav pri narodení a adoptovanie...
Samozrejme, tak ako väčšina adoptívnych rodičov, aj my sme tŕpli, či si to jeho matka do pol roka nerozmyslí, no našťastie vyzerá to tak, že nie a Jurko bude náš. O tom však nadobro rozhodne súd, ktorý sa bude konať až po roku.

Čo k tomu na záver dodať? Máme to, čo sme si každé Vianoce pod stromček tak veľmi priali... Od tej chvíle, čo sme si vzali Jurka, som viac neprekročila prah žiadnej odbornej gynekologickej ambulancie. Všetko tým pádom padlo..., svoj poklad sme už mali. Aj preto by som chcela týmto príbehom ukázať všetkým párom, ktoré nemôžu mať deti, že aj takáto možnosť existuje. Nielen krutými zásahmi do organizmu, ale aj takto sa dá prísť k vytúženému dieťatku.

šťastná rodinka: Katka, Milan a Jurko

PS: A ak sa podarí, pokúsime sa Jurkovi zohnať sestričku alebo bračeka
 
Reakcie:
 Denisa: Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
22.02.2002 
Je krasne, ze ste sa rozhodli pre Vasho chlapceka. Drzim palce, aby vsetko dobre dopadlo a zelam Vam este vela krasnych a stastnych spolocnych chvil. Denisa
 L. a J.: Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
23.02.2002 
Prajeme Vám s manželom veľa lásky, radosti a šťastia!!! Je to úžasné a veľmi Vám to prajeme. Naozaj nie každý organizmus reaguje rovnako a my rovnako ako vy už čakáme 6 rokov. Ja som nemala problém otehotnieť, ale dvakrát som potratila. Hoci mám už 30 rokov, zatiaľ stále pevne verím, že aj my budeme mať ten svoj uzlíček šťastia čoskoro doma.
 Zuzana: Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
23.02.2002 
Pre L. a J. Chcem vas len povbudiť, že 30. - ešte nie je veľa. Ja som mala svoje prve dieťatko v 30-tke, po dvoch rokoch druhé a necítim sa byť niekde "po záruke". Držím palec, Zuzana.
 Eva: Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
26.02.2002 
Vas pribeh je velmi dojimavy, a tesim sa spolu s Vami, ze ma taky pekny koniec. Prajem Vam vela lasky a trpezlivosti, a nech Vam Vas maly Jurko rastie k radosti. Ja mam 3-rocnu dcerku, o dva roky by som rada mala dalsie dietatko, ale tretie by som si chcela adoptovat, nech si s niekym malinkym, kto nas potrebuje, urobime vzajomne radost. Este raz Vam prajem vsetko dobre!! Eva. Pre L. a J. Este nic nie je stratene, v 30 nie je neobvykle mat prve dietatko, drzim Vam palce, nech sa Vam to cim skor podari. A davajte na seba pozor.
 Gabriel: Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
28.02.2002 
Nuž čakal som, že sa objaví nejaký extralekár, ktorý výlúči všetky dovtedajšie spôsoby a navrhne nejaké zaujímavé a funkčné riešenie, ale zázraky sa asi stále nedejú, resp. na Slovensku je to stále tak. Vyzeralo to ako kovbojka pri naháňaní sa po súdoch, ale nakoniec som bol sám prekvapený. Blahoželám Vám, buďte šťastní, nepochybne ste si to zaslúžili, ináč by ste bociana ešte stále čakali. Sila pozitívneho myslenia určite robí svoje.
 Hana Mikulová: Odkiaľ nám bocian priniesol Jurka
20.05.2002 
Skutočne to bolo ako kovbojka, prečítala som to jedným dychom a nakoniec som plakala. Mám dve deti 5,5 a 2-ročné, takže o deťoch niečo viem. Ale určite si neviem predstaviť, čo je to,tak dlho neotehotnieť, pretože keď sme chceli dieťa,trvalo to asi 4 mesiace a mala som "nervy". Blahoželám a teším sa s Vami, že ste Jurkovi dali rodinu a Jurko Vám tiež. Želám pevné zdravie Vám všetkým trom. Hanka
 
Pridajte reakciu:
   
Vaše meno:
Váš e-mail:
názov diskusie:
diskusia:
 
Pošlite linku na tento článok:
 
vaše meno:
e-mail príjemcu:
 
Copyright © 2ooo-2oo2 redakcia babetko.sk a Koncept, s. r. o. Všetky práva vyhradené. Prečítajte si podmienky pre využívanie portálu www.babetko.sk.
Optimalizované pre Internet Explorer 5 a vyššie, Netscape 7 a vyššie, podpora od Internet Explorer 4+, Netscape 6+